Len poď!
Poznám páry, bojace sa búrok,
v spoločnosti so syndrómom zauzlených šnúrok.
Uzavreté gestá,
hanba za svoju vlastnú lásku.
Potom asi tá ich láska visí len na vlásku.
Poznám tých druhých, čo chcú byť stále spolu.
Neodlúčiteľní! Tým prvým vždy nosia smolu.
Ukazujú nádej a ich otvorené činy,
prinútia aj mumulákov odisťovať míny.
Biele páry, tretí – čo sa krásne ľúbia.
Nebehajú do extrémov a druhých nesúdia.
Vyvolajú slnko a medzi bleskom dúhu,
netočia sa vyjadrením dookola v kruhu.
R:
—————————————
Len poď!
Nechaj sa viesť tými, čo svietia.
Neboja sa ukazovať náklonnosť a vzletia –
vždy, keď v očiach zazrú viac, než iba lásku.
Vždy, keď nemusia si klásť úprimnú otázku.
—————————————
Koľkokrát chcel si cítiť „mať rád“?
Na ulici odviazať sa a byť pekný príklad?
Nemyslieť na ľudí a vnímať iba lásku?
Pevne chytiť za ruku a držať svoju krásku?
R:
Poznáš tých, čo chcú byť vidieť v láske?
Ale iba doma naberú odvahu k maske?
Vždy boja sa druhému byť súci.
Pred očami tlačia náklad svoj nesúci.
R:
»