Dekadencia

Zverejnené 17. augusta 2018

Zo sveta dvíha sa do nebies vrav.
Dvíha sa podsvätie mŕtvolných hláv.
Tam kde sa obzrieš, skaza sa usmieva.
Nevidíš, nevnímaš, na TEBA dolieha.

Okolo nás, hidy sa rodia.
Vchádzajú nám do hláv, hryzú a škodia.

Predstav si ďalší rok!
Ideš po ceste,
tu chlapča vyskočí, zomrieš na mieste.
Pozeráš, počúvaš, vnímaš TO okolo,
„Bolo to aj predtým, alebo nebolo?“

Ej veru, kedysi, keď svet bol súci,
za živa nebýval nikto z nás mrúci.
Vtedy sa kolo nás všeličo hýbalo,
deti sa hrávali, v krčmách sa spievalo.
Okolo domčekov živly v rade stáli,
čistými rukami nás k sebe zvali.

Sú tu medzi nami tí, čo sa nečujú.
Kašľú na krásu zašlú, minulú.
Po stopách VEĽKÝCH obtiažne im ísť,
pupčík im spokojne rastie do sizes.

Nadobro zapadnú prachom tie činy,
čo zdvihli zem našu spod kopca hliny.
Dnes ani nechoď von, ak nič si nezistil!
O gate prídeš, sám si ich odistil!

Prežraté červy svetom sa mrvia,
mŕtvolné zvyšky spracujú, zdrvia.
Skazené puchy, nad obzor stúpnu,
vlasy nám dupkom nadobro zhupnú.

Najväčšia hviezda mení sa v draka,
pozemský život väčšmi ho láka.
Ľudia sa scvrknú do malej zeme,
nikdy pred nimi už neujdeme.

Budú nás mučiť,
chovať sa hrubo,
Vtedy TO pominie!!! …
… a potom ticho.

Iba ak niekto maličký v zemi,
zostane skuklený ….. zaháji zenit?

Podobné témy básní:

dekadenciahnusskazazenitSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk