Zakrytí
Už je po dni. Vláda bola zvolená.
Nikto už nespomína. Spoločnosť na kolenách.
Niektorí sledujú, iní im hľadajú mená.
Zrazu sa zabudlo, kto nám bude vládnuť.
Témou dňa je obava, kde vonku si sadnúť!
Svet sa zakrýva, ponad zdravých vedú mosty.
Najviac sa bojíme, ako sa toho druhý zhostí.
Ľudia zabudnú, iní si pripomenú.
Ako je bez nákupu, ako si určiť smenu?
Presne vypočítaná davová hystéria.
Pokiaľ to v hlave nemáš, dovtedy neskončia.
Ľudia sa zomkli. Zrazu – že až teraz.
Akoby predtým neboli dôvody, vždy a neraz.
Naučení sme, že poslúchať druhých treba.
Že oni chcú nám dobre, lebo vďaka nim máme svoj chleba.
Opäť raz v presný čas, nechcem sa pre to zas búriť.
V lete prídu dovolenky, koniec „vojny“ začnú trúbiť.
Čo naše hlavy? Čo zanechá v nás táto skúška?
Analógia k životu – so slobodou prišla rúška.
A až to príde, keď sa o kus žvanca pobijeme.
Až všetky potreby si dozaista rozvedieme.
Tie, ktoré sú pre nás dnes tak prepotrebné.
Práve tie asi zmiznú niekam ďaleko a nedozerne.
Ale čo hlava? Čo zanechá v nás táto skúška?
Toľko k človeku. …
Nech to, čo ľudské je – myslenie,
nech nám neskryje rúška.
Dnes prišiel posol, jazdec do duší.
Človeka dávno preklína.
A niečo, čo v nás stáročia čuší –
– prvotná vsuvka, hoblina.
Vidíme okolo, že myseľ mení,
že malé sú nám aleje.
A že to prastaré, čo v nás pramení,
vyjde na povrch, kde nie je.