Poklad
Nie to, čo sa blýska zlatou, v zemi čaká na kopáčov.
Nie, to nie je najviac cenené.
Vzácne veci nesú význam.
Prvotnú krásu im nepriznám.
Nemýlim sa ani, ak sú bezcenné.
Priznávam sa! Viem podľahnúť!
Do blysku si s nimi ľahnúť.
Vedia zmeniť rôzne myslenie.
Vďaka oči, že ich nájdem.
Vďaka ruke viem ich nádej.
Vďaka hlave ich však nervem zo zeme.
Lebo javia sa nám klamy z blízka.
Odvahu ten cit zatíska.
A my len berieme bezcieľne.
Poklady, tie pravé skvosty.
Zatiaľ hynú v nemilosti.
O to ide – je to cielené.
Plné svety nových vizionárov,
motivačných gama-párov.
Zjavujúcich „pravé“ poklady.
Hoci neradia žiť len pre zlato,
sami zálusk majú na to.
Ľudia! Buďme sami ostrahy!
Cenné veci sú nám v hlave.
Naučme sa poznať pravé.
Pritom zachovajme ľudské pohľady.
Plno rečí, samé sľuby, výhovorky,
kecy, bludy.
Z toho majme najviac obavy.
Počkaj, človek, kde je viera?
Kde je tá, čo ťa vždy vzpiera?
Kde je chuť vždy zlato dolovať?
Ahá?! Takto, viem ten pohľad!
Každý si ním prešiel mockrát.
Len niektorí vedia život stornovať … .