Kuriatko :)
Dovtípilo sa kuriatko, že sa musí pozerať.
Že sa chce na svete do všetkého montovať.
Dogúľalo sa k okraju slepačieho bruška,
a tam ho čakala prvá vedomostná skúška.
„Ako sa mám dostať z tejto tesnej izbičky?
Bez okien a dverí, žiadne zámky ani kľučky.
Skúsim tvrdosť steny. A nie je to problém veľký,
urobiť malú dierku. A cítiť sa hneď niekým.“
Dookola vyďubalo za desiatky čriepkov.
Teraz musí odpočinúť (únavu tu spoznal niekto).
Polomŕtve, polomokré – osúša sa v mäkkom.
Stojí stále pod maminou, ochrankyňou, vekom.
Pokukáva do kurína. Čo sa asi stalo?
neuvedomuje si, že vidí zo sveta len málo.
Všade steny, sivé mreže….kotkodáka kvočka.
To sa teší celý kurín, že nová tvár došla.
Kuriatko už suché, silné, vybehlo spod kvočky.
Ona sedí stále ďalej, nie však na náročky.
„Nie som z toho odviazané, že je svet tak malý.
A len šedý – žiadne farby, čo sa mi v snoch hrali.
Ach, ja nešťastník maličký, čo si teraz počnem?
okolo len samé mamy a sestričky ročné.“
Nemohla sa už náreku napočúvať kvočka.
zavolala na huncutku a rozkvočt počla:
„Na svete je ozaj krásne.
Všade kvety, tráva.
nemusíš sa báť, mláďatko, že tento svet ostáva.“
A to bolo neúrekom radosti a smiechu.
Vyliahli sa bratia, sestry.
Všetci zviedli zhodné cesty.
A potom sa otvorilo pod nebeskú strechu.
Svet, ten je však celkom väčší.
Väčší ako ľudské reči.
Snáď kuriatko objaví raz, že to nie sú iba kecy.