Kvet z bučín
Rozkvitnutý kvet háji nepoznaný svet.
Hoci lupene nie sú vlásky, ale prapodivná spleť.
Kam len dovidí oko tejto sviežej nádhery,
tam zažiari vôňou rána, keď vlhkosť machu preverí.
Nespútaný kvet tichých, hlbokých dolín.
Matka lesa, víla hájov a dieťa tŕnitých krovín.
Divá zver len ovoniava, cíti súčasť rodovú.
Všetky lesy skláňajú sa vďačne za večnú obnovu.
Málo je tých kvetov, čo sa jak kvety chovajú.
Čo znajú rodovú podstatu a hrdo ju hlásajú.
Hoci zlietajú sa tiene, netvor kvety požiera.
Tento zostáva a kvitne, krášli, päste zoviera.
Deje sa to veky, že sú ľudia oddaní.
Roky prečkávajú z príčin, sú z nich hodne strhaní.
Málo takých ako kvety čerpajú, čo dáva Zem.
Máloktorý zastaví sa a zakričí keď je snem!
Ej veru sa tento zdravo javí, šumne vyzerá.
Keď ho občas odeje rosa aj čmeliak ho obzerá.
Hory jednoduchých trúdov, čo sa večne zlietajú,
nepredstavujú ten dôvod, keď kvety pele dávajú.
Všetko, čo kopí sa vo svete, keď už býva toho dosť.
Kvet sa nepohne a predsa prejde vlastným krajom ako hosť.
Strapatá hlávka miluje úboče, stráne lesnaté.
Nevybočí z tejto perspektívy na lány kvetmi posiate.
Tu je doma, tu aj patrí, tu ho nič nezožiera.
Keď náhodou príde súmrak, les silu len preň pozbiera.
Hoci chcel by ako veverička skákať po stromoch.
Ako veľký zubor občas kakať po trúdich domoch.
Ako bobor meniť rieky, ako vlk v divej svorke vyť.
Je to stále iba kvietok, čo potrebuje s kvetmi žiť.
Obdivuhodné sú plány, v krásnej jednoduchosti.
Ako taký malý kvietok vie myslieť v hentej veľkosti.
Živený silou mocných bukov v tieni malých stromčekov.
Kvietok vyrástol a dospel do poloninských starčekov.
Je to veľká diaľka, pre tulipány iný svet.
Tie sú radšej narezané, až dostanú z toho vred.
Nie každý má toľko šťastia, žiť ako kvietok voľnosti.
Mať na dosah ruky vždy riešenie svojich starostí.
Kdesi na východe rastie osamelý kvet.
Roztrúsene po Slovensku s druhmi tvorí nový svet:
Pre všetky kvety, ktoré rastú blízko prehnojených lúk,
pre tieto všetky chce byť nádejou a vyslobodením z múk.
Ďakujem ti, kvietku za nás. Za všetkých z lúky.
Ďakujem, že tvoje slovo nie je koláč bez múky.
Stráne zakvitnuté budú, pokiaľ takto úprimne,
bude každý z kvetov nazerať na liečbu seba povinne.