«
Skladisko
Zverejnené 22. apríla 2019
Chcel som spraviť to, čo tak rád:
odložiť prácu na večný sklad.
a ísť si opäť počkať na ďalší deň.
Zvuky sa zrazu blížia viac,
a rýchlejšie, rok je mesiac.
V tom hluku už nepoznať najnovší vnem.
A rozladené tympány,
trhajú v ušiach membrány.
Pokúšam sa odhadnúť útočný čas:
… kedy sa rozletia konfety,
z blán bubnov vzniknú tapety –
a okná duší oblepia jak sklo mráz.
Rozum volá na poplach,
no nohy, ruky, žijú krach.
A čas sa smeje, nadúva a díva.
Osudom všetkých nebdelých,
je zrodenie sŕdc nevrlých.
A v očiach len nenaplnená túžba, čo strach skrýva.