Spala v oblakoch
Jozefína šlápla do oblakov parných.
Viem, že na oblaky sa nešľape.
Veď by to bol zázrak, neskutočne zvláštny.
A badateľne krásny vnem.
Stála si za tým a tvrdila presne:
„Stála som v oblakch, neklamem čierne.
Nemám a nebudem vymýšľať príbehy,
ktoré by vzali ma z hlbiny na brehy.“
Budeme veriť a pýtať sa oblakov:
„Viete niesť váhu tiel, skutočných rozmerov?“
– Oblaky asi ostanú len mlčať.
Para a vodný dym bude v nich blčať.
Jediné, čo môže priniesť nás na cestu,
je slovo Jožine…veriť jej…
Namiesto pochýb a úvah či dá sa to a keby…
… veriť len slovu a vidine zázraku.
Tak, ako veríme mnohému na nebi.
Prečo raz neutiecť do viery v oblakoch?
V čom sú tie rozdiely výberu modláčkov?
V čom inom je viera do vzdušných obláčkov?
Stojím si za svojim a tvrdím pevne:
„Oblak udržia váhu….tak verme!
Verme na zázraky, výpovede márne.
V hlavách však doposiaľ zhmotnené, tvárne.