Strach

Netušíme ani prečo,
nevyslovujeme niečo.
Niečo čo nás trápi v duši,
niečo čo v nás tíško čuší.

Nehneme sa zadkom z miesta,
vlažný život, večná siesta.
Tajomstvo čo skrývaš, stojí,
pripravené v plnej zbroji.

Otáčaš sa s ním a sám,
veď si jeho vlastný pán.
Jeho mena sa však bojíš,
rád spolu so strachom lovíš.

Otáčaš sa s ním a rád,
duša je ti teraz kat.
Obraz tvoj ťa veru trápi,
kedysi sme boli chlapi …

Netúšime ani prečo,
ostalo z nás iba lečo,
ustráchané zvyšky ľudí,
ktoré teraz každý tvrdo súdi.

Podobné témy básní: