Vtedy a dnes
Prsty ukazujú na niekoho, ktorý býval.
Schovával sa po lesoch, intenzívne sníval.
Je tu celé veky a vždy znamenal dobro.
Farbu neba vždy maľoval blankytne, na modro.
Dokonalý článok sociálneho sveta.
Dokonalý prototyp, ku ktorému duch vzlieta.
Duch matičky vlasti, duch praotca sily.
Pracovitá spoločnosť a ľud ho vďačne zvili.
Nikdy nebol sám, všade počuli ho oči.
Za závesmi vystrčený, či spí, bdie či močí.
Obmedzený v kraji, v realite vôle.
Naučil sa veriť slovám štátu, moci „dole“.
Ukázať sa s vervou, nechať zahrdzavieť pudy.
Má sa čím ozaj chváliť a zakrývať vady.
Takto sa smejú dnešní anciáši vlády.
Dovolia si z princípov väzníc stavať hrady.
Zrazu je svet voľný – každý môže všetko.
Akoby som počul, keď poúčal ma dedko:
„Synku, synku, synku!
Jedine to, čo je v hlave:
zaručí to nadhľad a ukáže to práve.
Všetky hádky, krčmy, stresy – sú výsledkom diania.
Pozeraj a vyslov tie pravé, mozgom dané priania!“