Zrkadlo
Len tak mi napadlo, oprieť sa o zrkadlo.
Zasadiť strom, postaviť dom.
Dnes sa tu nenudím, prácu neprebudím.
Zrúbem ten strom, podpálim dom.
Ale kto sa mi to na ruky pozerá?
Čože je to, čo je toto za zviera?
Ktože to len dohliada na moje prsty?
Ktože sa to smeje, aký som sprostý?
Zrkadlo – koho by napadlo,
súkromie mi všetko pokradlo.
Zrkadlo – sklenená tabuľa,
len stojí a čuší, oči gúľa.
Ja vidím sa v ňom,
som mojim skutočným snom.
Nevidím nič len zlámaný strom,
v spomienkach dom a život v ňom.
… a teraz tu sám opitý som.
Na hlave klobúk deravý s otrhaným perím.
Špinavé ruky a smrad sú to, čomu verím.
Vlasy po pás, spod fúzov zuby žlté cerím.
Čo so mnou bude ďalej, to fakt nevím.
Ach, veď to zrkadlo, teraz ma napadlo.
Celý deň dohliada, jak to so mnou dopadlo.
Vlastná tvár špinavá, zhuntované telo,
je to ten druh bytia čo sa mi chcelo?
Nový rok môže prísť smelo … !
»