A čo dnes? (eposík)
Žijem, cítim a vnímam svetlá,
pod ktorými mi duša vzlietla.
Badám potupu v našom tieni,
chcem si zamedziť, že som neni.
Dnes chcem povedať zbohom,
vďaka všetkým za spoluprácu.
Na ceste k pekelným rohom,
naspäť získame našu plácu.
Prečo nie je to také ľahké?
Prečo človek si kríže tvorí?
Prečo slová sú prchké, vratké?
Prečo každý sa v (pííííííííp) borí?
Mám chuť povedať: „Som dosť biedny“.
Po tmách utekám proti prúdom.
Tváriť sa, že som zodpovedný.
Často podlieham svetským bludom.
Vidím ľudí, druh ohrozený.
Vnímam predstavy z našich piesní.
Vidím, ako sa náš svet mení.
A človek snaží sa dostať z tiesní.
Bordeľ sveta a žiadna práca.
Špina, ožran sa zapotáca.
Slová žeravé, duše čierne.
Ani zďaleka aspoň zverné.
Jeden nemá tu žiadne práva.
Banda tajomne kult zvoláva.
Zákon podlieha anarchii.
Vplyvmi žijeme ako diví.
Kruté radosti v srdciach planú,
Ideš zapadnúť k pánom klanu?
Telo žhavé a v očiach vášeň,
Slzy si rúškom hnusu zažeň.
Ľahko si vieme povedať vetu:
„Dnes sa chcem poddať naplno svetu!“
Ľahko sa zbaviť pozemskej tiaže.
POZOR, smeruješ ku vlastnej vražde!
Raz, múdra Barbie vzdala si súcit.
Cítila, že sa nechce už mučiť.
V mesačnej krajine zbavenej tieňa,
na meter od seba, zahliadla Kena.
Áno aj nie, smrť, zúfanie.
Mŕtvola muža, chladná a bez citu,
nútila Barbie k zabudnutému pocitu.
Videla ich, keď spolu sa smiali,
lúkou sa po vetre v preteky hnali.
Videla šťastie, videla nás.
Cítila, že často márnila čas.
Dnes sama, strach, život ju trápi…
… kým nie je neskoro, nevnímame straty.
Žijeme v súlade so šťastím nikoho,
ani čo by nám rozumu vložené nebolo.
Strácame prehľad o životoch, smrti.
V krvavom svalstve si robíme vrty…
… Máme chuť žiť, sme mladí a krásni.
Udatní bojovníci, sebe vždy vlastní.
Vieme sa smiať, žiť naplno, spievať.
Vieme sa na pekných z „našich“ usmievať.
Správať sa milo, žiť bezstarostne.
Ale aj priateľov biť nemilostne.
Nečestní k sebe, klamať a kradnúť.
Neraz sa so samým satanom spriahnuť.
Chceme milovať, mať sa radi pre noc.
Byť otvorení, započať veľmoc.
Chceme sa priateliť, mať veľa známych.
V kútiku duše sa spoliehať na nich.
Držať sa za ruky, rozdávať bozky.
Vzlietať ku oblakom, mať život v hrsti.
… Krásne to predstavy a šťastní to ľudia.
Stáva sa, že často v nich bezcielne blúdia.
Zmysel života pochopiť nestačí,
dnes mu musíme udržať opraty.
Morbídne svastiky žijú v našich rukách,
zatiaľ čo nedávno samé boli v mukách.
Zem točí sa smerom viacerých strán,
život svoj druhým v kľude uchráň.
Rozbitý svet – kedysi domnienka,
v srdciach detí raz ostane spomienka.
Budú nás chápať, ako sme žili,
a možno pochopia, že sme len hnili.
Ďakujem, spomínam, trepem sa vo vzduchu,
na zemi chytil som nedobrú predtuchu.
Bolo to pekné, bezchybné skúsenie,
škoda, že zo slávnych viet je len trúsenie.
Svet tu bol oddávna, pre nás stvorený,
dnes si ho ničíme v mene znamení.
… a človek si spieva,…
… a Zem sa krúti,…
… a ústa sa smejú,…
… a srdce smúti….