Iba človek

Zverejnené 22. augusta 2018

Človek tvor:
Kostra z kostí obalených nažltlým slizom,
úponkami šliach pripevnené zväzkovité svaly,
cez ktoré sa prediera sieť nervových povrazcov
a krvných trubičiek.

V hrudnom koši zapustené vnútornosti,
plné požívaného odpadu s detoxikačnými kyselinami.
Na stavcovom rebríku upevnená lebka,
v ktorej pláva sivastý vrásčitý mozgoblan.

Celé toto ľudské monštrum je potiahnuté chlpatou kožou,
z ktorej, kde-tu vykúkajú dajaké zdúrené zmysly –
– menovite očné buľvy, ušné laloky, nozdry
a nevymáchaná tlama s kocôčkami dentínu
a mlsným papilnatým svalom.

Na gebuli sa tlačia vlasy,
po koži všeliaké ekzémy a mechúriky
s kvapkami hnisu vnútri.

Samozrejme, dve ruky aj nohy,
a na každej po 5 výrastkov s kalnými platničkami.
Vzhľad dopĺňajú rôzne pridružene dôležité detaily.

Takto by som ho nazval, potmehúda akéhosi,
čo o život stále prosí.
Čo sa mení každú chvíľu,
v prachu hľadá svoju silu.
Čo si splieta z hlienov pacse,
kŕmi nimi svoje prasce.

Ten, čo vnútri hýri citom,
ale nesmeje sa pritom.

Proste, veru, sme to my, starožitia poddaní…..

Podobné témy básní:

človeknohyorgánypoddanítelovnútornostiSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk