Dedinka

Zverejnené 27. decembra 2018

Dedinôčka malá, v údolí tichej rieky.
Dávno ľudia sídlia tu s myšlienkou už naveky.
Obrobili polia a postavili stajne.
Život v srdci žili ako dar prírody prajnej.

Sady a záhradky pribúdali vekom ľudí.
Nedšenec sem iba občas s údivom zablúdi.
Každý chcel by zažiť pocit, ako nájsť harmóniu seba
a v tejto dedinôčke zladiť si ju s kúskom neba.

Zostatková komunita, spoločenstvo ľudí blízkych.
Každý z nich sa dobre pozná a pochádza z rodov nízkych.
Dnes už modrá krv neprúdi, stratila sa s prúdmi vody.
Ktorá údolím sa točí a splavuje čiastky nepohody.

Opísať sa nedá, kto nezažil nevie chápať.
Ako môže človek žiť a pritom sám seba nestrácať.
Čisté rezervácie ľudu ako písmom bol zadaný.
Miesta akiste raz v slovníkoch pod pojmom hľadaným.

Zima, mokré blato, a dedinôčka pustá.
Kdesi z kopcov, lesných grúňov, steká sem hmla hustá.
Všetko splynie, čas to schváti, akoby tu nik nebýval.
Rez ten pocit, snáď sa vráti, čo ľud v dedinôčke skrýval.

Podobné témy básní:

dedinadolinaobecriekasídloúdolieSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk