Kamene
Iba skaly, neživé balvany,
rozprávajú príbeh starých právd.
Rozpukané, sivé, žilnaté,
nemajú sa už čoho báť.
Iba póry, kamenné príbehy,
tvrdým jadrom vrastené do zeme.
Nečinné, mohutné, rád by som zapísal,
či vedia žiť a rásť v jednote zovrené.
Vraj mĺkve, nepočuť šepot viet,
ale každý deň ti jeden popraská.
A vysloví, že poznal mnoho ciest,
kľukatých, a predsa o láskach.
Tiché kamienky, vo vodách priezračných,
tá ich obmýva, od rána do noci.
A čakajúc živého suseda,
čo vodou studenou svoj smäd si uhasí.
Kamene, trochu zhutnené,
človek ich chôdzou prekryje.
A všetky plány, všetky slabosti,
hlina hrudkavá im v špárach zabije.
Sochy, kamenné palice,
tváre mocných veľmožov.
Hľadia tak mĺkvo, jak hlúpe opice,
kým ich mach vezme do hrobov.
Skaly, živé jadrá zeme,
ich lávy, popol, ľadoprúd.
Taká sila, pod ktorou vždy umrieme,
nám zaraz dá aj večný kľud.
Hory, zelené, mohutné,
chránia ticho rudných žíl.
Keby sa vzoprelo, to množstvo kysnuté,
nebolo by na svete väčších síl.