Chcieť, vedieť
Viem že nemôžem chcieť poémy,
keď mám len na dva refrény.
To sa mám preto celý život trápiť?
Učiť sa nevzlietnuť a zabudnúť,
len preto že mám hroznú chuť,
sa niečoho nereálneho nabažiť.
Nie som agresor, ani násilník,
a neviem uchopiť marketingový trik.
A na tom stojí nedôvera známych.
Staré príslovia, večne ma odzbroja,
nádej na zmenu zo mňa odstroja.
Ostáva len bezzubým frázam patriť.
Útecha v pivnici, zatmenie sietnice,
dlhé ulice a facky na líce.
Vnímam to a chcem sa v tom chaose nestratiť.
Slobodu, tú frázu spoznať chcem,
dotiahnúť pokoj svoj na dvierka v kolapse.
Čo pre mňa znamená život len tak premárniť?
Kašlem na témy, že nie sú poémy,
ak zle to otočím, v rukách to zdochne mi.
Radšej sa zaľúbiť a chytiť všetky tóny v hlase.
Bože, kto skrútil svet? Zaostril na odlet?
Kto zmárnil chcenie zajesť spásy?
A slová zúfalé, fŕkol nám do tváre,
neistota kríži všetky trasy…