Keď sa pýtali

Zverejnené 12. augusta 2019

Viem, keď som bol malý, pýtali sa čo chcem.
Ako a kam smerovať chcem, svoj ďalší deň.
Neskončiť ako nejaký čistič WC.
A otvárať svoj um mimo tých stien.

Dnes sa už nepýtajú na to, čo mám.
Ostal som doma sám a otvoril krám.
Predávam prestieranie tak ako pá.
Ktorý sa nebojí priznať, že má.

Skĺzol som osudu, ušiel mu preč.
Pri tomto výkone mnohí strácajú reč.
Neveria! Viera v nich zhasla a dosť!
Mám z toho nervy? Strach? Sviežu radosť?

Áno mám! Sny sa mi zjavili v reáli.
Ten, kto v tom neplával, ťažko mi zažiari.
Mám preto hore nos do neba ohýbať?
Učiť sa pokore – láka ma predvídať.

Dnes zjavne nemusím znamenať naveky,
a svetlo, čo svieti, môže aj nesvietiť.

Môj otčim, nádej a domácke nutkanie,
zasiahli ma správne zo srdca do dlane.
Preto mám to, čo mám. Preto som tam, kde som.
Nie je to náhoda, lež cesta – tankodrom.

Teraz mám! A vzdať sa výkriku nemienim.
Hoci sa musím na tvrďáka premeniť.
Som to, čo chceli mať zo mňa:
byť dospelý, nehrať sa na vojnu keď mier spí v posteli.

Mám čo mám a som už nanajvýš bohatý.
Rastúci starý strom, pre mnohých prťatý.
Ale len ja viem, čo vedieť mám. Ostávam!
Hrám sa a blbnem a oddaným nahrávam.

Vidieť niekoho rásť je pre mňa radosť, pocta aj zábava.

Podobné témy básní:

biznisotázkypodnikanieČlovek

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk