Kolektívne
Prišlo na to.
Pretrhnutí. Odpojení kolektívne.
Bez výberu náhodného. Bez termínu „selektívne“.
Prišiel čas, a drobné pole zjednotené
v jedno bolo. To, čo život vtedy malo,
utieklo pod obrie kolo.
Iná cesta nebola. Vraj musí sa to – v mene ľudu.
iné cesty nejestvujú. V mene dobrých mravov, kľudu.
Prešla doba, krachol režim. Stavby, búdy prežívajú.
Mohyly na poliach pustých lastovičky obliehajú.
Sem-tam začuť mukot kravy. Sem-tam stáda ovčie, krivé.
Občas silný, letmý hukot. To len kombajn kosí míle.
Už nie je ten, čo chce spájať. Každý má vlastnícke právo.
Všetci si chcú nárokovať na zem, pôdu, božím právom.
Podel sa ten cit a väzby? A či ostal v srdciach ľudí?
Či tie roky, desaťročia, tento vnem v nás stále blúdi?
Pretrhli sa väzby, vzťahy? Osireli deti zeme?
Majú vnuci, pravnuk súcit s rýpaním sa v matke Zemi?
Klobúk dole a vsia úcta ak sa človek k zemi chová.
Poklona a pozdrav všetkým, ktorých farba hliny volá.
Neverím však! Že ten súcit pretrval tie dlhé roky.
Človek už má iné tvary. Inak zaoblené boky.
Tí, čo v minulosti žijú a velebia staré časy.
Nech sa z pravdy zeme učia. Z tej, čo môže vstrebať hlasy.