Fontánka
Narovnať sa, nadýchnuť a vrhnúť sa na to!
Dýchať! Ako krásne je ti vravieť: „Moje zlato“.
Ako krásne je sa smiať a čakať v tom, čo príde.
Či sa pozrieš, pousmeješ, dáš pohľady rýdze.
Máš fontánku vo vlasoch a je to z teba cítiť.
Že nezbedná si, opojná, chceš sa lásky chytiť.
Kde je láska? kam patríme? Spoločne či sami?
Kde je láska? S kým patríme hrať sa na fontány?
Láska je vyššie ako my. Ako vrchol hory.
Prečo? Lebo fontány striekajú vysoko. No hora sa zborí.
Každé zemetrasenie z nej urve nové skaly.
Zakaždým sa zmenšuje. Vznikajú nové dráhy.
Fontána však vydrží aj poryvy hĺbok.
Silu vetra, prudký dážď. nezastaví prietok.
Máš tam jednu – vo vlasoch. A tá sa ti tam pýši.
A ja – s otvoreným účesom, pokúšam sa ju chytiť.
Uchopiť a povoliť. Zmení sa tým niečo?
Si fontána a nemôže ťa zničiť žiadny živel.
Lež živlom si a to je pravda. Ako vody výver.
Chcem celú Teba, celé telo, každý kúsok vody.
Čo tvorí ťa a tvorí cestu lásky plnej lodi.