Krajania

Zverejnené 9. júla 2018

Prischlo mi naučiť sa vety.
Okamžite sa zahniezdiť.
Zároveň milý byť jak predtým.
Dôvodom na útok zamedziť.

Nebudeme asi iní,
keď nás chyby začnú trápiť.
Za chyby nikto nie je vinný,
sú v tých, čo nás chcú zatratiť.

Prispievame našim časom.
Nechávame srdce, pľúca.
Nie sme iba mĺkvym hlasom.
Žiadna masa bičom hnúca.

Nechávame srdce, pľuca,
vtedy sa stojí za to vmiesiť.
Bez nich sme len mĺkvym hlasom,
čo sa chce bez zásluh vštiepiť.

Čím to, že v cudzine sme svoji?
Že nás vzájomne niečo spája?
Možno je to slušnosť rodín?
Hrdosť, pýcha či prastará sláva?

Každým dňom si pokladáme,
otázky dané v deň zrodu:
Či sme všetci sebe rovní,
všetci z rovnakého rodu.

Zamyslieť sa bez sebaklamu,
stojí sily, chuť aj dôvtip.
Odhodiť z pliec vrástlu slamu,
je údelom každej, aj zahraničnej, cesty.

Podobné témy básní:

cudzinadomovkrajaniaštátvlasťSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk