Módny výkrik

Zverejnené 16. októbra 2018

Stalo sa to na jeseň …

… Na jednej zo strání,
človek stratil slobodu, a v duchu prianí,
sa odklonil od zeme, od osi dávnej,
a začal konať v mene mienky vadnej.

Oproti dávnej dobe, človek zmutoval v bytí.
Na kedysi hladných pozeral sýty.
To, čo ho netrápilo, dnes utrhlo mu názor.
Okolný svet sa vzdúval a štípal ako zázvor.

Poučený zo slov: „Konaj dobro synu“,
náchylný bol na boj, keď niekde videl špinu.
A tak, ako na svete to odjakživa býva,
každá jedna slabosť mu do smrti už kýva.

Stratená sloboda sa prejavila rýchlo:
Vždy, jak mal myslieť sám, tak všetko vôkol stíchlo.
A nevedel sa pohnúť a rozprávať vnemy,
ktoré držali ho pod svetlom vždy v tieni

Svoj smer vložil do tých, čo ho niekam viedli.
Dláždiči ciest a strží mu pripadali triezvi.
Nevidel, že sú vzdušní, že nekladú tiene.
A všetko, čo z nich lezie, je len aktuálne, snené.

Vykrikoval zo sna, že nestíha ich živiť.
Že dlažbu, ktorú pozná, je celkom ťažšie skriviť.
A to, čo sa mu núka, sa len pretvaruje v diela.
On nechce predsa umrieť pre niečo, čo ho zviera!

Volá sa to móda. A on poznal, že žije.
Že nie je to len fráza, za ktorú sa nevkus skryje.
Že doba nesie prúdy a prúdy nových ľudí.
Čo opantaní blúdia v dole, keď ich každý súdi.

Stalo sa to v zime …
… Keď stúpal na vrchol.
Doteraz všetky z farieb pokryl biely popol.
A zahrabal jeho strach, až kým nestopí sa z jari.
Možnože bude človek nový.
Alebo si túto šancu zmarí?

Podobné témy básní:

človekmódanovýslabosťvýkrikSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk