Musím ísť!
Zamknutý, skľúčený – ani neviem popísať,
že nedokážem prijať voľnosť,
keď sa jej kamaráti vedia upísať.
Uväznený vo vlastnej miere,
na stupnici vlastných snov.
Plápolavých v mliečnych hmlách
a živených hlavne mnou.
Môžem sa stať slobodným a nasledovať davy?
Ak som dnes pre tento čin slabý,
čo potom keď budem starý?
Musím blúdiť v otázkach,
ktorými mám zaplavenú myseľ.
Rozviazať tie splete slov –
– nemám na to silu.
Má to pre mňa zmysel?
Ako, ako, ako?
Ako myslieť a byť slobodný?
Ako začať pocit šťastia obdobný?
Nechcem riešiť bytostne iných, cudzie životy.
Trápiť sa, spájať uzly priateľov – ich trampoty.
Týka sa ma niečo viac?
Týka sa ma život tvoj?
Kto si pre mňa? Nahý kráľ?
Božský posol? Sliepka? Vôl?
Kde mám v tebe záväzok?
Kto mi ho dal do lona?
Kto ťa vtelil do mňa? KTO?
Kto to bol, tá pohroma?
Je to dar?
Som ten, kto dostal dar –
– ťažký kríž na seba?
Ostal mi čas vnímať teba a zabudnúť na seba?
Neviem. Nemôžem premýšľať nad týmito vnemami.
Len ich žiť a žiť tu pre ne.
To ma vždy vie omámiť.
Aký postup? Akú cestu zvoliť?
Písať? Rozmýšľať?
Čo mám robiť v tomto stave?
Zastaviť? Či na výšľap?