Krajiny
Zastavili sme sa. Len pár krokov od našej zeme.
Od krajiny sokov.
Ľudia nevedia, či trhať, rozdeľovať, spájať.
Nevedia, čo vlastne s vlastnou zemou majú stvárať.
Pozeráme prekvapene, ako sa to deje.
Ako ľudí vlastná krajina vedie do beznádeje.
Hory vo vale sú siné. A dávno vyschlá zeleň.
Je to jeseň – aj v našej duši. Preto toľko beznádeje.
Dá sa ešte spasiť človek, čo v krajine býva?
Ktorá z praktík nám ho môže načať?
Akáže tu zafunguje sila?
Domnievame sa, že tieto miesta sú kolískou sveta.
Lebo všade, kde nám padne oko – to,
čo už sme videli, sa splieta.
A to chodíme po Zemi iba 10 rokov.
Za tých sme však boli zmrazení od opakujúcich sa prorokov.
V každej krajine iné sľuby zneli.
Rinčali hradby boja.
A do toho pár náhod – oáz lásky a pokoja.
Tu, kde stojíme teraz,
je to všetko centropenom podpísané.
Ľudia bojujú a milujú sa,
za živé stromy aj suché pláne.
V dolinách malebné jamy smrdia zjavne –
po kolíske ľudí.
Každý sa nás bojí, pýta, zvedá.
Kto sme zač? A súdi … .
Kto sme my sa nedozviete. – Treba na to bunky.
Ktoré kdesi, v každom, v zemi schované sú.
V bunkri.
Žiadne súcity, a prekryvy a pomýlené plány.
Iba ke´d prekročíš aj tento prach,
zistíš, čo sme to za dámy.