Odraz
Vpredu, priamo pod zrkadlom obrazy,
nemôžem sa teraz od nich odraziť.
Farby sa na mozgu prelínajú,
city sa do umenia vnárajú.
Pod obrazmi z toho vnemu odchýlka,
pohodené odtrhnuté krídelká.
Komu asi pasujú?
Do seba zapadajú.
Snažím sa zamyslieť, či sú zámerne –
– zaprášené, pošliapané do zeme.
Hneď vedľa slávnych obrazov,
plných prežitých odrazov.
Hm, mohla by to byť len čistá náhoda!
Zmysel skonu čmeľa myseľ nahlodá…
Či sa mu tu dni už zrátali?
Alebo (a) pátrať ďalej by sme nemali?
Ťažko sa prelúskať cez postoj umelca.
Či cudzia častica zapadá do dielca,
alebo len v náhodný okamih leží?
Záleží od filmu, čo autorovi v hlave beží.
Otázkou ostáva, určiť si v dielach,
či ide o nervy, či hmotu v miechach.
A tiež, či krídla smú „sprzniť“ to umenie.
Čo presne dodáva umeniu korenie?