Básnik
Chuť sa vrátiť, to je tá, čo na všetko pamätá,
ktorá nesie kríž a slzu, v očiach strach a v duši hrôzu.
Bolo dávno, keď si čítal z úst mamy keď otec kričal,
slza ktorou zvlhli oči, bolela keď rozum mlčí.
Aké boli chvíle krásne, keď si mohol písať básne,
v ktorých si smel zajať slzy, keď ťa svet tak veľmi mrzí.
Nevedel si, či sa bojí sám vojak keď v boji stojí,
kto na teba ešte zvrčí, prečo ryba v rieke mlčí.
Prečo ty sám robíš chyby, a tie chyby ďalšie chyby,
začo kára každý blízky, sám si si vždy sebou istý.
V básniach našiel si sám, svet myšlienok kde sa nebáť,
ideami staviaš mosty, tam prestávaš cítiť zlosti.
Niečo vieš, a to že slzy nevznikajú že si drzý,
život bolí kým si mladý, kým ťa nezlákajú vnady.
Nabral si smer, ktorý tvorí svet detí keď srdce bolí,
každý mohol niečo skúsiť, niekto šťastie, smútok duší,
Radosť keď si chlapcom hravým, pre každého iba malým,
súzvuk duší v spolku detí, bezstarostnosť, hravosť vecí.
Iní raz sa naspäť vrátiš, niekto príde, zašepká ti,
niekto slzu utrie z líca, pohladí a zazreš strýca.
Dnes sú ti už šaty malé, zmizol plač aj slzy z tváre,
vidíš, že si prežil všetko, dobré bolo nadovšetko.
Zlého času učíš seba, nebude ho deťom treba.
Ale slza, to je tá, čo na všetko pamätá….. .