Čas
Čas…..zavčasu sa pýtaj zas….
Vždy ak stráviš ten svoj čas včas,
čas vstáva vždy za vlastných nás,
za naše sny a prebdené noci,
v tichosti za svoje zlatíčka prosí….
za teba, za ďalších mnohých, čo blúdia,
za tých, čo tých druhých odvážne súdia,
za zločin z vášne bez mreží z ocele,
za skúšky objavov u teba z postele.
Dospelých hľadá pri výkone moci,
pri moci mať pocit ľudskosti v noci,
pri všetkých konaniach cez mená súdov,
pohybmi údov po dospelosť bludov,
počas pár storočí stavania budov,
bez očí nahoty, v pokore trúdov.
Deti si privíja priebojmi v oslavách,
hladká ich po hlave slovami v pochvalách,
nezhody dostáva vo vlastných obavách,
do výšin cez mucky, do slasti, do hanby,
navŕši, nasilí, v pretiahnutie gamby….
Ten čas čo hľadá v nás to, čo raz zmení zas,
ten, ktorý prosí nás, aby sme prišli včas,
tan dáva hladným klas a ľuďmi spieva zas,
to čo sa usmieva, keď vlieva do nás kaz.
Ach čas…..tak uteká, strácame jeho chuť,
chuť vnímať o kráse, chuť dávať z úst do rúk,
chuť vzdať sa na Zemi, chuť nechať všetko tak,
chuť vzdávať znameniam pohľady, znak, a ….
….vták, ten sa zakrúti v trúbení „morských vĺn“,
a Zem sa zarmúti, nepríde duše spln,
nebo aj s čiernych síl zasníva, zanôti,
o ľuďoch v obaloch, o vode na plti…..
Aj oheň priateľstva kúri a praje tým,
malým aj nesmelým, zbiedeným, gramotným,
v rivinách odpadkov, tvár holá, starý Rím,
bedačných prišelcov privábi jeho dym.
Plantáže dospelých v otiskoch detských čias,
v odliatkoch v páperí, v mase sa rútia zas,
na zemnej priehrade trhať meč z čerstvých rán,
po svetlej disfunkcii klamať a vravieť „Mám!“
Dva svety na Zemi, dve sily nôh a žíl,
v jadre síl pramení, v risku sa zrodil chýr.
Z jedného vzišli dva, dva živly – sám satyr,
trysky a tisíc hláv, v zemi a podsvätí….
…. a Slnko na nebi v zbabelom prezretí…
…. a chuť mať lásky štít, a chuť na slovo byť,
a my v tom stratení, musíme vedieť žiť.