Pieseň o labuti
V poslednej chvíli nebo zatiahol mrak.
Ona stihla záblesk svetla a vták –
obrovský, biely, mával krídlami.
A z mračna zostúpil ticho nad nami.
Nepadali sme z neho na kolená,
čo to vlastne v tej chvíli znamená?
Je to len vták, krásny, spanilý.
Jasné perá nám oči zranili.
Slastne lietať z neba dokáže,
svoj pôvab jasne ukáže.
Pozemský tvor, predsa tak nádherný.
A vraj božské je v mimozemí.
Čí sú tí vtáci? Čo nám zvestujú?
Spolu keď letia vidím dokonalú hru.
Všetkých odtieňov každej ružovej.
Snehobiely krk, padám dole z nej.
Nechcem padať pred ňou na kolená!
Je to len labuť, čo to „len“ znamená?
Pohodiť rukou a vlastné prístupy,
dať do popredia, pred labute, sluky?
Vieme dobre, že lietať nevieme.
Že naše mozgy nie sú zlúčené.
Ako tí vtáci, biele labute,
ktoré vedia lietať … synchrónne,
ľahko, majestátne a nehnute.