Pohľad z neba
Cítim obavu z pohľadu na seba.
„Som tak škaredá a vidieť to netreba.
Keby som videla na seba zhora.
Možno by som nebola taká potvora.“
Skúšam to zariadiť, no lietať mi nejde.
Poznám sa a viem, že to prianie neprejde.
Vystúpať do veže mi nepomôže,
neviem sa rozdvojiť, ani stiahnuť z kože.
Zamýšľam sa tuho a padla myšlienka!
„Zabijem sa!“ … Ach, to je zase domnienka!
Hlavou mi prebleslo, že tým to poriešim.
Hoci mám obavu, že ťažko tým zhreším.
Uvažujem, aké by to asi bolo:
„Telo zostane ležať, a duša bude v poho.
Duša sa oddelí a vystúpa do neba,
ja odtiaľ uvidím možno v inom svetle seba!
Nebeská žiara mi celú tvár prežiari.
Budem tak krásna, a cítiť sa ako v Raji.
Veď nakoniec, vtedy tam aj budem.
A svojmu škaredému telu aspoň takto divne ujdem.“
Uvažujem, myslím, a premáha ma pocit.
Že keď raz zomriem, nebudem sa môcť otočiť!
Vrátiť sa na zem a s rodinou splývať.
Pozdraviť kamarátov a na krásu sa dívať.
Nebude cesta, utekať sama pred sebou!
Nado mnou krásne je, modré, svieže nebo!
Ach, ako rozhodnúť sa, aby som bola šťastná?
A aspoň raz cítila sa vznešená a krásna!
Čo ak to nevíde? A z neba nebude tu krajšie?
Čo ak sa pripravím o dni plnšie, zdravšie?
Čo ak som krásna, ale dám na názory ľudí.
Čo ak len spím a krásna budem pre toho, kto ma zobudí?
Každý okolo mňa má tú jedinú cestu,
prežiť na zemi a nespoliehať sa na bránu nebeskú.
Možno raz … potom … nechcem sa tým teraz trápiť.
To krásne vo mne, si nenechám vytratiť.
Stojím pred zrkadlom, obava pozrieť sa do neho,
naháňa mi strach, dnes však prekonám ho smelo!
Posledný deň roku nebudem sa smútkom trápiť.
Pozerám do zrkadla a … všetko okolo začína sa tratiť.