Spolu do konca
Radosťou ovplyvnení, životom kráčame,
k sebe sa v myšlienkach radi utiekame.
Priateľstvá vykvitnú, skrížia naše cesty,
klopú nám na dvere: „Človeče, nespi!“
Kľukami zvinuté neresti duší,
vrážajú do seba, náš hlas však čuší.
S hriechom sa človek rodí a dýcha,
často nás v spomienkach opantá pýcha
Spomienky – bolo to dávno, dnes to viem,
môžu ti raz padnúť na holú zem.
Bolo to dávno, dávno, všetko sa ti stráca,
a ty stále nemáš čas uvoľniť sa z kľapca.
Dnes je tá chvíľa čo nepočká,
až zajtra buďme smutní, keď bude tma!
V spomienkach ti krásny deň zamával,
vtedy si ho ale oklamal!
Načo sa dívaš do neba – smutno jej bude bez teba
Načo s topíš vo svojom žiali – utiecť sa ti už nepodarí
Načo jej dávaš zvitky prachu – keď sám žiješ vo veľkom strachu
Načo si s ňou rátal chvíle tiesní – a potom skladal o nej texty piesní
Načo jej hovoríš prázdne reči – ona sa chcela cítiť niečím
Prečo ju chytáš na návnadu – keď ona má chuť len na pravdu
Prečo keď počúvaš nevidíš – ona vie ukázať svoju skrýš
Prečo jej nepovieš pravdu – nechce mať starostí haldu
Prečo si s ňou? ……. berieš to hrou ……
v očiach sa vidíte, myseľ vám splýva,
srdcia vám ovláda pálčivá sila.
Prečo si s ňou? Chceš cítiť spomienku,
synovi vysvetliť „pravdivú“ zámienku,
nehľadať spomienky cez priehľad pálenky,
nemusieť vyberať „dámy“ do volenky.
V budúcnu dvaja – starí ľudia,
sedia pri sebe, kľajú a súdia.
V mladosti boli v očiach si stvorení,
dnes sú už časom nadobro zmenení.
V dome je rušno – vnúčatá a deti,
starenka s deduškom hľadajú v ich spleti.
Hľadajú si seba, v očkách vnúčeniec,
myslia na to, kde nastal im koniec.
Našli ….. počiatky svojich nerestí duší,
vtedy ona chcela, on nesmelo čuší.
Dnes sú tu, dvaja staručkí ľudia,
vnútri seba vnímajú, že spomienky ich súdia,
rozpomínajú sa na ten dávny vnem,
a v slzách im spomienky padajú na holú zem ……
„Už sa nemusíš báť, počkať si na zázrak,
dobre sa rozhliadni, kým nie si obézny.
Neumlč svoje sny, všetko si premysli,
len potom uvidíš v tmách tej pravej lásky znak.“