Stromy
Listy už padajú, k zemi sa tlačia,
sú prvé a aj posledné,
pod nimi živé semienka rašia,
s vervou sa derú zo zeme.
Odveký čas a tvorivá sila
preveria každé klíčenie,
v tieňoch vzniká a zaniká všetko,
to prvé aj to posledné.
Mohutné stromy chránia si v tôni
cestu aj bytia svojho cieľ,
časom sa stratia, vek ich raz zlomí,
vedia že neskončí ich spev.
Už iba drevo, navonok mĺkve,
dáva nám dôvod v tušenie:
Život je cyklus, pulzuje, dýcha,
stále sa mení v nemenné.
Medzery zahltí voňavá zeleň,
clivé a prázdne zahojí.
Každý strom snaží sa prežiť a vyrásť,
v harmónií a aj v súboji.
Jeden má význam tak ako celok,
a mohutnie, a plynie čas,
a strom, toto zázračné dielo,
chráni a dáva život zas.
A vtedy padá, aby sa zrodil,
aby zas vzkriesil korene,
aby to čisté, nemenné, večné,
vyšlo spod lístia zo zeme.