Stroskotanec
Na Zemi sa uchýlil, zložil hlavu mladú,
povzbudený, mysliaci, šiel on hľadať pravdu.
Zostúpil na oceán, na tú šíru vodu,
tušil, že mu náleží, biť sa za slobodu.
Z tela stvoril pevný čln, vlasmi si ho splietol,
zamyslel sa:“Keby som tak ako vták vzlietol!“
Doplával sám ku brehu, pevne ruky spínal,
„Ďakujm Ti, Najvyšší, teraz splodiť syna!“
„Ale počkať! splodiť syna, Najprv ženu treba“,
vybral sa tak tento šuhaj hľadať on sám seba.
Kraj bol pustý, nikde zvera, blízko ani v diali,
„Dosiahnem ja, aby tu raz žena s deťmi stáli?“
Putoval on smädný času, tam do svojho cieľa,
Tam, kde len tak neumiera žiadne živé zviera.
„Počuj, stoj, kým dobre vravím, čo tu chceš ty neznaboh?“,
spýtal sa ho chlapčiak malý veľkým hlasom ako boh.
„Ja len, rodinu si zháňam, v tejto hriešnej pustatine,
syna, čo si ma v starobe do lonu k sebe privinie.“
„Aha, tak nemlč hlupák, bež si hľadať šťastie tam“,
a ukázal na suchý vrch, plný pošpinených vrán.
Bežal, bežal, nohy plietol, „Prečo to tam neskúsiť?“,
možno sa mi pošťastí, frajerky si zakúsiť.“
Došiel, ruky tlieskali, oči vďačne plakali,
našiel tam raj na Zemi, v biede prachu sčupený.
„Ľudia! ale vás tu je, to je paráda,
môj život sa neskončí hneď ako balada!“
Rozhliadol sa, začal triediť, devy sa tu hmýrili,
všetko vôkol sa mu smialo, city sa v ňom pobili.
Hľadal lásku, pravé šťastie, balíček bol zviazaný,
začal ťahať, stuha pukla, bol na konci s nervami.
zobral ihlu, srdca niť, 15 stehov na počkanie,
podaril sa mu ten kúsok, neprajnosti na trúchlenie.
Užil daru, praskla niť, „Budem ju ja ešte šiť?“
A tak šuhaj, ruky plné, syn mu došiel spanilý,
opásal si súkno seba, začal s ihlou v ruke žiť,
prežil svoj sen akoby bol vždy býval len mámivý.
Vyhodilo na breh mora jednu krásnu panenku,
v jeho očiach zmenil si ju len na malú podenku…..