Učiť sa láske
Moje presvedčenie, prinesiem ho žene,
svet, to je veľký kruh, láva aj sopúch.
Tvoje dotieravé reči, spáchala si veľký prečin,
spoločné sklamanie, na dosah zúfanie.
Iba tak sa obzerám, rád na teba zazerám.
Každý tvoj krok mi otvára ústa,
rezonujem hlavou, stelesnená busta –
– aj Krováci v súlade, žijú v svojom úhľade,
ale my dvaja zbesilí, iba sebe spanilí…
Môže byť plač a kamenné nohy,
bez slova navyše stále sme holí.
Iba malý dotyk, jemné pohladenie –
– zovretie srdca, strachom opojenie.
Ak nemám silu, prevládne strach.
Zo mňa sa stáva nelovný vrah.
City sa minú, otupia zmysly,
inými vplyvmi sme si však istí.
Jedenkrát stáť a čakať na zázrak.
Jedenkrát nevnímať ťa ako prízrak.
Jedenkrát ostrieľať ten svoj chtíč.
Jedenkrát nahradí bezduché nič.
Cena zlata – žiarivá, pre hlupáka pálivá.
Zhorím, ak mi neuveríš, zhorím, ak si ma nestvoríš.
V sne si taká iskrivá, ušľachtilo spanilá,
v sne mi všetko dovolíš, sklamanie si prisvojíš.
Spolieham sa na to, že sama príde zmena,
že si medzi ústa vyslovíme mená.
Hrdo obzerám sa dookola stále,
v pláne mám ten ľahký únik cez chotáre.
Obzerám sa späť, „len tú nápoveď“,
obzerám sa nazad, „vrátiť sa, či mazať?“
obzerám sa dopredu, necítim ťa, vidím,
obzerám sa dozadu, nevidím ťa, cítim.
Skúsim predísť našim zmyslom,
netváriť sa s tebou kyslo,
vyzdravieť pri pohľade dúhy,
hoci aj s uzlom zviazať roztrhnuté stuhy.
Verím, keď mi dávaš seba,
viem, že času bude treba.
Verím v zrnko uvoľnené z prúdu,
verím v život, keď dal mi celú hrudu…