Unavení citmi
Napriek Tvojej láske, zostal som celý.
Nebolo to ľahké, no ja som bol tak smelý.
Dovolil som si oživiť trýzneného ducha.
Skrytý hlas: „Dokážeš to!“, stekal mi do ucha.
Navzdory Tvojej lásky, som sa vyhrabala zo dna.
Kde si mi denne chcel dokázať: „Nie si na nič vhodná.“
Zostalo len ticho a pomaličky stúpam.
Poučiť a nesklamať sa, v to teraz pevne dúfam.
R:
————————————————–
Vidíme, že city oboch tlačili nás k zemi.
Asi by sme neprežili, keby ostali sme nemí.
Vraj nezištné city nás zatlačili až tam dole.
Naše telo z toho vzišlo ako rozorané pole.
————————————————–
Už 25 rokov, tiahneme to spolu.
Prvé roky boli krásne a potom sme mali smolu?
Ja neverím tomu, že mohla som sa tak mýliť.
A nevšimla si, keď city k Tebe, začali vo mne hýriť.
Každý deň sa pýtam, kde urobil som chybu?
Ublížila si mi Ty, či bol to vo mne výbuch?
Život je občas krutý a zobral nám dlhé roky.
Odteraz bežím pomaly a kladiem rozvážne kroky.
R:
————————————————–
Vidíme, že vzájomne sme potlačovali trémy.
Ak by sme ich nezlomili, hľadali by ste nás v zemi.
Vraj nezištné city nás ponížili hlúpo.
Vzájomný hnev nenosme však, aby tlak vyššie nestúpol.
————————————————–