Závoj (***)
Presne pred 3 rokmi, videl som prvý ľad.
Chlad čo sa šíril s ním, premohol zvedavosť.
Neschopný pohybu, zostal som tuho stáť.
V noci vždy prišla mi na um tá jagavosť.
Kamenný prúd, more lišajmi posiate,
stálo tam odeté do chladnej, bielej haly.
A všetko čo liezlo, bolo v ňom odliate.
Jagavé chvosty – jak majú pávy.
Nevedel som, že voda, kde more lišajmi posiate,
dokáže zmeniť tvar.
Tajne som túžil zazrieť to zore,
ktoré tak mocne zmenilo vodu.
Asi som poprvé chcel spoznať Zeme dar.
Zmeniť si život len podľa rozmaru?
Alebo priviesť ho ku novému zrodu?
Pre koho má význam tekuté v pevné?
Zohľadniť postupy prišlo mi ťažké.
Pri sebe mal som len pocity striedme,
napadla ma cesta nymfy ku vážke:
Chlad závoj musel ju zadusiť, stlačiť.
Ktovie, či na jar zas vylezie na steblá.
Jedine môžem si na ňu tu posvietiť.
A počkať do jari, č ozaj nezhebla.
Nie počkať! Cyklus a kolobeh šepká.
Dá sa to pochopiť, ak chápať chcem.
Veď len ten život – keď z bunky je dieťa,
a z neho rodiaci, z maličkej plazmy sa pevný mnohosten.
A ako stárne, pruží a čoraz viac,
vstrebáva voda sa z tela von.
Poznal som, čo je ľad:
Mrznúce kráľovstvo zaliatych životov,
no nie však naveky.
Podobne, ako aj telo nám rozmŕza,
a voda odíde do vetra.
Padne a zmrzne v zime na tuhú kosť,
jak slieň čo mení sa v tvrdú opuku.
Už viem, čo je chlad,
aj ako sa voda v pevné zmení.
Videl som veci, čo nie každý má rád.
No nič s tým nespravíme:
cyklus 3 skupenstiev je cesta všetkého na Zemi.
Je to zákon, ktorý bude platiť navždy.