Zmysel

Zverejnené 12. novembra 2018

Hrať len tak, silno chcieť, čo sa dá v to veriť.
Zvierať svet ako päsť, čo sa dá to prežiť.

Zozbierať čo leží v ceste, do diaľav s tým mieriť.
Obavu o naše činy prestať večne riešiť.

Dívať sa do cesty tieňu, spájať slová v páry.
Myslieť prv než vyslovíme slovo, ktoré páli.

Utrieť pot keď máme strach a steká nám po tvári.
Všetko to, čo nás zvieralo, zaraz preč odpáli.

Máš len život, ktorým hľadáš niečo: kto si ty.
Hľadaním seba, zmyslu konania, si už celkom opitý.

Kúsok z teba lieta zmätene vnútri mojej hlavy.
Nervózne sa prizeráš a strašne ťa to baví.

Mozog sa ti hrabe v čase: „Kedy prišla kríza?“
Žeby keď si sa začal báť, s každým sa vyhrýzať?
Asi celkom nechápeš že v tom je tvoja bieda.
A že prežiť s vlastným strachom sa dnes vlastne nedá.

Nehráš, nechceš, neveríš,
päsťou ma nepreveríš.
Blúdnym cestám neveríš,
a tak sám tu kráčaš kým sa nezmeníš.

Podobné témy básní:

človekkrízastrachzmyselČlovek

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk