Zmysel
Hrať len tak, silno chcieť, čo sa dá v to veriť.
Zvierať svet ako päsť, čo sa dá to prežiť.
Zozbierať čo leží v ceste, do diaľav s tým mieriť.
Obavu o naše činy prestať večne riešiť.
Dívať sa do cesty tieňu, spájať slová v páry.
Myslieť prv než vyslovíme slovo, ktoré páli.
Utrieť pot keď máme strach a steká nám po tvári.
Všetko to, čo nás zvieralo, zaraz preč odpáli.
Máš len život, ktorým hľadáš niečo: kto si ty.
Hľadaním seba, zmyslu konania, si už celkom opitý.
Kúsok z teba lieta zmätene vnútri mojej hlavy.
Nervózne sa prizeráš a strašne ťa to baví.
Mozog sa ti hrabe v čase: „Kedy prišla kríza?“
Žeby keď si sa začal báť, s každým sa vyhrýzať?
Asi celkom nechápeš že v tom je tvoja bieda.
A že prežiť s vlastným strachom sa dnes vlastne nedá.
Nehráš, nechceš, neveríš,
päsťou ma nepreveríš.
Blúdnym cestám neveríš,
a tak sám tu kráčaš kým sa nezmeníš.