Prasa na lúke
Ružové sa vyváľalo, chcelo držať tradície.
V tráve si hovieť a mať relax.
To boli jeho činov indície.
Nevedelo o tom, že dané sú mu zvyky.
Tajne počas prestávok si dopriavalo kliky.
Neskoro spať zaliezlo, nemalo potrebu,
zatvárať sa do chlieva a ďakovať chlebu.
Ružovučké prasa, porastené chlpom.
Nemuselo, nevedelo, chytalo radosť okom.
A čo bude teraz? Keď koniec sa blíži?
Žiadne zvyky, priania, túžby …
… len žiť – to ho sýti!
Nasilu sa bude musieť, deťom pre radosť,
zapísať do chovných knižiek a ukazovať nos.
Nasilu sa spoliehať na ochotu ho kŕmiť,
podstieľať, kydať, a tým potom hnojiť.
Prasiatko dnes nevyšlo na zelenú lúku.
Všetky sľuby, čo dostalo, zostali v klobúku.
Vybehol len králik – menší, hebší, lepší.
Ticho bude čučať – kde ho položíš, tam drepčí.
A na lúke iba monument a nápis:
„Venované prasaťu – zaslúži si zápis.“