Káva
Vo veľkom meste vždy prídeš k miestu,
ktoré ťa niekedy priláka už vôňou.
Dnes tak moderné vstúpiť dnu.
A cítiť sa ako muž v obleku, ktorý niečo znamená.
Väčšina z nás považuje kaviarničky za samozrejmosť.
Akýsi kolorit mestského rázu.
Ale zamýšľame sa niekedy nad týmto kútikom?
Aký je asi vzťah medzi šírením kaviarní,
mestským životným štýlom, kávou ako takou
a ľudským sústredením sa?
Kaviarne jak z Azie večiarky rastú,
ako chuť notora na pohár chľastu.
Miesto, kde riešia sa „záludné“ vzťahy:
a to či život ťa napĺňa, baví.
Chuť kávy nahrádza voda do pressa,
majiteľ peniazmi vyťahá esá.
Automat človeku už nielen myseľ ovláda,
z návštevy kaviarne stáva sa estráda.
Kelímky s nápisom: „rýchlo TO GO“,
plnia nám ruky jak čísel mor.
Koncerny kaviarní s nadáciou „eko“-
– všetko len na oko – plastové veko.
Tak vďačné pokusy včleniť sa do davu,
prebudiť v človeku amorfnú ohavu.
Čo nemá v hlave skupinu mozgu,
ale len mokvavú kávovú hrozbu.
(v tejto pasáži vystupuje káva ako rukojemník :))
Ja mám rád kaviarne, kultúry ducha.
Tie, čo od pradávna mesto nám núka.
Mám však rád aj ľudí, tackavé lode,
hľadajúc priestory v pozemskom móde.
(Báseň vôbec nie je o tom, že treba dať priestor sóde …)
»