Na vrchole sveta

Zverejnené 6. októbra 2018

V ďalekej sústave prebýva obor,
obrovský netvor, povedzme…Zlobor?
Obrovské ručiská a pery špúli,
ku našej planéte rád sa pritúli.

Nohy má ďaleko, dych mu však cítim,
nechcem si predstaviť, keď ho raz chytím.
Obrovská ohava snaží sa, vieme,
zahubiť na Zemi kvalitné semä.

Semienko, ktoré zasial sám človek,
tu, v lone prírody, čakal na spoveď,
dumal o láske, žil pre rodinu,
vyháňal stáda von na pastvinu,
užíval zbrane len pre svoj účel,
láskal sa s nebom na vlastný účet.

Stalo sa rýchlo, z nedbalej viny,
cez moria putovali z diaľav tí iní,
po kúskoch brali človeku pôdu,
bili mu plány, jeho slobodu!

Úrodné zeme menili v špinu,
morili, ľudí, kládli do plynu.
Zrobili chybu! vraždili seba!
neboli iní! tiež prišli z neba!

Dnes, áno, roky to sú dávne,
stalo sa to, že tí sú na dne!
V ume sú síce velice vpredu,
svojich predkov však stlačili k hrobu,
nevedia, čím by zdvihli si ego,
nebuďme spokojní!… lebo,
máme my vôbec pravdu o tom,
že aj keď mladí sme, stále sme pri tom?

Z ľudí sa odtrhol závažný kúsok,
vyletel ďaleko, pod hrany brúsok.
Zmocnel vo výšinách, spevnel, vzrástol,
dnes je už silný, veľký – nepraskol….

… V ďalekej sústave prebýva obor,
po boku dnešných moderných bohov,
na nože s Bohom, diablovi kýva,
lásky zbavený, o moci sníva.

Semeno počaté nebom a zemou,
tlačí sa dole pod váhou jeho tieňov,
je z neho Zem, človek i zviera,
nech nám pred očami v tmách neumiera …

Podobné témy básní:

BohoborsvetvrcholSpoločnosť

KONTAKT na autora:   admin@blognet.sk