Štvorlístok :)
Od malička od babky som behala po lúčke,
rovno hore briežkom, po overenej kľučke.
Pomedzi husté kríčky a popod biele briezky,
na okraji lesa robila som škriatkom striešky.
Veci, živé tvory, všetko zdalo sa mi krásne,
stále do večera vonku. Pozorujúc, ako slnko hasne.
Bolo to len šťastie, čo denne v mysli stálo,
a pre mňa bolo všetko a nebolo ho málo.
V jeden krásny deň, znovu som bežala od babky.
Na nohách nič iné, len vyšmajdané šľapky.
Zvedavá som bola, či domčeky zo včera stáli,
a či sa s nimi ďalšie deti tak ako vždy hrali.
V tráve blízko lesa, som našla zvláštne kvieťa.
Nevoňalo nijak, no aj tak krásou dostane ťa.
Keď nazrieš naňho zblízka a zaostríš pohľadom,
zbadáš štyri lístky v kope, len tak stranou, ladom.
Oddtrhla som kvietok a utekala k babke.
Snáď mi povie, čo je to, veď podobá sa labke.
Ešte nikdy predtým som tak natesno lístky nevidela,
a to už som kvietkov videla ozaj veľa.
A babička vedela, veď kto iný ak nie ona?
Povedala, že tak nejak vyzerá stopa slona.
Ale že táto byľka mi vnesie kúsok šťastia,
a ak niekedy stratím cestu, vnesie svetlo do chrástia.
Nevedela som, čo si mám teraz počať?
Šťastná som bola doteraz, ale rozhodla som sa mlčať.
A uchovala lístky a v knihe vysušila,
aby mala som spomienku na vec, čo sa mi do pamäti vryla.
Stalo sa čo sa stáva. Že na lúke plnej kvetov,
Som sa obhliadala o to viac a otvárala obraz svetov.
A v tráve učupených som mnoho našla takých lístkov,
mala som si ich za škriatkov – nazvala ich Štístkov.
A už potom som vnímala a chápala zmysel veci:
“ Šťastie neprichádza, je skryté v zmysle všetkých vecí.“
A vďakla môjmu Štístkovi som na lúke otvorila oči,
a s novými objavmi mi denne kopec šťastia do náruče skočil.